Rodová rovnosť

SEBAPOŠKODZUJÚCE SPRÁVANIE A ZDRAVOTNÉ PROBLÉMY

Rodové stereotypy prinášajú v mnohých ohľadoch očakávania, ktoré sú len veľmi ťažko naplniteľné. Jedným z takýchto stereotypných konceptov je mýtus krásy, ktorý najmä dievčatám a ženám podsúva, že krásny vzhľad je kľúčovou ženskou kvalitou.

Mýtus krásy je súbor rodových stereotypov, ktoré podsúvajú predstavu, že kľúčovou kvalitou ženskosti je krása.

Mýtus krásy vytvára obrovský tlak, ktorému sú vystavované dievčatá a ženy, ale čoraz viac aj chlapci a muži. Túžba páčiť sa je vlastná všetkým ľuďom. Definícia krásy sa však líši v závislosti od kultúry alebo historickej doby. Problém nastáva, keď sa ako „prirodzená“ ženská krása definuje niečo, čo väčšina populácie nemôže dosiahnuť inak, ako „neprirodzene“, ak je vymedzená iba pre určité krátke životné obdobie (staroba je škaredá), ak je predstava krásy jednej kultúry povýšená nad všetky ostatné, a hlavne, ak ohrozuje zdravie a životy žien.

Čoraz viac dievčat trpí poruchami prijímania potravy a väčšina žien už niekedy v živote držala diétu, aby schudla. Znamená to, že väčšina žien je pritučných? Ak áno, ako môže byť „prirodzeným“ ideálom niečo, čo väčšina žien nemôže dosiahnuť? Tento problém má však vážnejšie pozadie, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať. To, čo sa nám zdá pekné, čo sa nám zdá „sexi“ sa musíme naučiť. Ak sa deti učia, že ženy sú pekné vtedy, ak sú štíhle a muži vtedy, ak majú „dobré svaly“, čím sú ideálu vzdialenejšie, tým viac trpia obavami o svoj vzhľad. Najalarmujúcejšie je, že netrpia neopodstatnene. V spoločnosti, kde sa ženská krása cení viac ako ženská práca (porovnajme príjmy modeliek alebo výhry v súťažiach miss s odmeňovaním ženskej práce) je v moci mýtu krásy každá žena a dievča. Keďže väčšina populácie ideál nedosahuje, trpí kvôli obavám o svoj vzhľad väčšími či menšími frustráciami.

Mýtus krásy redukuje osobnostné charakteristiky a talent na niečo, čo nie je natoľko podstatné, ako krása. Dôsledkom mýtu krásy je napríklad situácia, že zamestnania, kde sa cení krása žien (modelky, moderátorky a pod.) sú neporovnateľne lepšie platené, ako „ženské profesie“. V prípade mužov to tak nie je. Mnohé „mužské profesie” sú nielen lepšie odmeňované, ale aj viac cenené, ako profesia modela či moderátora.

Najmä pre deti a mladých ľudí je prioritný názor okolia, hlavne rovesníkov. Mnohé deti sa starosťami o svoj vzhľad zaoberajú do takej miery, že ich to obmedzuje v osobnostnom rozvoji. Právo na osobný rozvoj je pritom jedným z ľudských práv.

Kvôli mýtu krásy platia ženy z vlastného príjmu (ktorý je už beztak v priemere nižší ako majú muži) veľké sumy na kozmetické produkty, estetické zásahy a diéty. Ešte závažnejším dôsledkom mýtu krásy sú poruchy príjmu potravy, ktorým čelia čoraz mladšie dievčatá. Anorexia, bulímia, závislosť na cvičení ohrozujú nielen ambície a príjem žien a dievčat (ale už aj chlapcov), no predovšetkým ich zdravie a dokonca životy. Svetové štatistiky ukazujú, že najviac ochorení vzniká v období puberty a adolescencie, teda vo veku 12 až 18 rokov. Anorexia je pritom treťou najčastejšou chronickou chorobou u dospievajúcej mládeže.

Negatívne zdravotné dôsledky rodových stereotypov postihujú ženy i mužov. Kým v prípade žien je to predovšetkým násilie a mýtus krásy, u mužov je ohrozenie zdravia dôsledkom mnohých stereotypných „príkazov“ mužskosti. Predovšetkým diktát „byť silný“ obsahuje mnohé riziká. Muži nesmú prejavovať svoje city, čo ohrozuje ich psychické zdravie. Keď majú muži problémy a vyhľadajú pomoc u druhých, berie sa to ako závislosť, nesamostatnosť, slabosť. To sa nezlučuje s predstavou o „ideálnom mužovi“. Diktát “byť silný” sa často spája s príkazom „byť odvážny“. Prejavy odvahy často hraničia s rizikovým správaním, kvôli čomu sa muži častejšie vystavujú úrazom. Kvôli tlaku na výkon zas môžu byť vystavení stresu. Sila a odvaha sa často vnímajú aj ako schopnosť prejaviť agresiu. Ohrozujú tak nielen samotných mužov, ale aj ich okolie.

„To, čomu sa hovorí odvaha, tak vlastne niekedy spočíva v určitej forme zbabelosti: dôkazom sú najrôznejšie situácie, keď vôľa ovládať, vykorisťovať či utláčať, dokázala priviesť k zabíjaniu, mučeniu či znásilňovaniu, práve a len preto, že si našla oporu v „mužnej“ obave z vylúčenia zo sveta „mužov“ nepoznajúcich slabosť; mužov nazývaných niekedy „ostrí chlapci“, keďže sú tvrdí k vlastnej bolesti, ale hlavne k bolesti tých druhých.“ Pierre Bourdieu: Nadvláda mužů