Svetová ekonomika

Nie som „“banka“ v bežnom slova zmysle. Som špeciálna agentúra Organizácie Spojených národov, ktorá má 184 členských štátov. Tieto krajiny sú spoločne zodpovedné za financovanie tejto inštitúcie aj za použitie peňazí. Dnes som zvyčajne označovaná ako Medzinárodná banka pre obnovu a rozvoj (IBRD) a jeden z jej finančných fondov, ktorý dotuje a poskytuje bezúročné pôžičky najchudobnejším krajinám sveta.

To, že odobrujem privatizáciu, prílev zahraničných investícií a liberalizáciu obchodu, chudobu veľmi nezmierňuje, často je to naopak - nahradenie domácej produkcie zahraničnou môže chudobu ešte prehlbovať. V rokoch 1990 a 2001 žilo na Zemi z menej ako jedného dolára na deň viac než miliarda ľudí. Ak neberieme do úvahy Čínu, tento údaj stúpal. V skutočnosti môže byť toto číslo oveľa vyššie, pretože mnou používané metódy výpočtu, ktoré sú jediným zdrojom takých štatistík, sú podľa mnohých veľmi diskutabilné.

Som agentúrou OSN. Bol som založený po 2. svetovej vojne a sídlim vo Washingtone. Hlasovacie práva súčasných 188 členských štátov sú rozdelené na základe ich podielu na globálnom kapitáli, od ktorého sa odvodzuje výška ich vkladu - čím vyšší vklad, tým väčší podiel na hlasovacom práve. Mojim hlavným poslaním je podporovať medzinárodný obchod prostredníctvom medzivládnej spolupráce. Kontrolujem globálnu menovú politiku, odstraňujem obchodné obmedzenia a v prípade negatívnej platobnej bilancie poskytujem pôžičky.

Členovia s najvyšším podielom hlasov sú USA so 16,75 percentami, Japonsko so 6,23 percentami, Nemecko má 5,81 a Francúzsko 4,29 percenta hlasov. Na rozhodovanie je potrebných 85 percent hlasov. Keďže hlasy sú rozdelené podľa výšky vkladu odvodenej od podielu na svetovom hospodárstve, USA a členské štáty EÚ majú dokopy rozhodovaciu moc. Parafrázajúc bývalého šéfa Svetovej banky Josepha Stiglitza môžeme situáciu opísať slovami: „Nikomu by nikdy nenapadlo, že jednou z najväčších prekážok pre rozvojové krajiny“ som ja sám.

Som organizáciou OSN, založili ma v roku 1995 a moja centrála sídli v Ženeve. V roku 2013 som mala 159 členských krajín. Vytváram pravidlá pre globálny obchod a ekonomické vzťahy a pôsobím ako prostredník v obchodných sporoch medzi krajinami. Mojim cieľom je odstrániť prekážky v obchode a úplne uvoľniť pohyb tovaru, surovín a služieb. Takáto ekonomika môže podľa mňa poskytnúť rovnováhu, pretože tým nikto nebude znevýhodnený.

Som pevne odhodlaná implementovať voľný obchod. Moji kritici sú skeptickí, či je voľný obchod výhodný pre všetky členské štáty. Štáty prezývané “ázijské tigre” sa totiž posilnili, keď po dlhú dobu chránili svoje ekonomiky a otvorili ich až keď začali byť skutočne úspešné a ich vplyv rástol. Dokonca ani EÚ, šampión voľného obchodu, nehrá fér. Napríklad poľnohospodárske produkty z EÚ sú dotované, preto miestni poľnohospodári v západnej Afrike nemôžu konkurovať lacnej produkcii v EÚ.

Okrem toho sa až polovica všetkého obchodu odohráva medzi rozvinutými priemyselnými krajinami. Tieto krajiny prevzali vedúcu úlohu a diktujú svoje pravidlá. Menej rozvinuté krajiny sú tak odsunuté do role divákov a obetí.

Pobočky máme v niekoľkých krajinách, no naše sídla sú väčšinou v Európe, Severnej Amerike alebo v Japonsku. Celosvetovo existuje asi 82-tisíc podobných firiem s 800-tisícami sídlami v zahraničí. Tieto spoločnosti riadia asi 2/3 celosvetového obchodu. Príkladom je spoločnosť Nestlé. Táto spoločnosť sídliaca vo Švajčiarsku je najväčšou potravinárskou spoločnosťou na svete a má ročný zisk vo výške 73 miliárd eur. To je viac než HDP Bulharska.

Vďaka rastúcim ziskom môj vplyv narastá. V ekonomike aj politike. Spoločnosti ako ja dokážu tlačiť na vlády. Hrozbou odchodu dcérskych spoločností si vieme u politikov vydobyť svoje. Tlačíme na nižšie pracovné a environmentálne štandardy, čo vedie k vykorisťovaniu ľudí a nivočeniu životného prostredia. Známy je prípad jednej z nás, spoločnosti Nestlé, ktorá privatizuje pitnú vodu, čím ľudí oberá o jeden z najzákladnejších zdrojov a následne im ju draho predáva v plastových fľašiach.

Som členom štátu alebo komunity. Popri občianstve existujú práva, ako je právo voliť. No sú aj povinnosti, ako je platenie daní. V rámci rozvojových politík sa často hovorí o globálnych občanoch. Tento pojem vystihuje myšlienku, že všetci ľudia sú súčasťou jedného sveta a nie len jeho zlomkom. Globalizáciou sú prepojení všetci ľudia. Cieľom je vidieť samých seba ako súčasť globálneho spoločenstva, ktoré presahuje myšlienku národných štátov. Globálni občania prijímajú zodpovednosť za svoje činy a podporujú udržateľný a spravodlivý svet.

Som viac než len zákazník. Môj vplyv sa nekončí pri pulte supermarketu. Som schopný vyjadriť svoj názor a od biznisu a politikov žiadať spravodlivé podmienky pre všetky súčasti obchodného reťazca.

Som jednou z najdôležitejších inštitúcií v štáte. Vediem, riadim a dohliadam na domáce a zahraničné politiky krajiny. Zvyčajne sa skladám z hlavy štátu či premiéra a niekoľkých ministrov. V demokratických krajinách sa pravidelne, vždy po 4 či 5 rokoch, mením po slobodných voľbách. Skladám sa zo zástupcov, ktorí by mali podporovať záujmy občanov.

Aby bola moja krajina príťažlivejšia pre investorov, často súhlasím so znížovaním práv, environmentálnych a sociálnych štandardov a s nízkou minimálnou mzdou. To je často možné vďaka zavedeniu špeciálnych ekonomických zón, kde zvyknú platiť menej prísne ekonomické pravidlá.