Rozvoj
Táto téma hovorí o svetovom rozvoji, vysvetľuje čo to a ako sa nás to týka
Miliarda najchudobnejších
Paul Collier sa vo svojej knihe ““Miliarda najchudobnejších" (Bottom billion)” snaží vysvetliť, prečo sa najchudobnejším krajinám nedarí a čo by sa s tým dalo robiť.
Podľa Colliera, ktorý je profesorom na Oxfordskej univerzite, nie sú niektoré krajiny alebo regióny schopné rásť, pretože uviazli v rozvojovej pasci. Identifikuje štyri druhy týchto pascí.
Konflikty
Prvú zo štyroch pascí predstavujú konflikty. ľudí z najchudobnejšej miliardy sú buď súčasťou občianskej vojny alebo sa z nej zotavujú. Vojny pritom zaťahujú ľudí do začarovaného kruhu. Nízky ekonomický rast znamená vysokú nezamestnanosť, ktorá generuje dostatok rozhnevaných mladých mužov, ktorí sú pripravení bojovať. Konflikt potom ničí infraštruktúru a odrádza investorov, takže vzniká menej príležitostí a rast sa znižuje - a sme späť na začiatku. Hlavnou súčasťou riešenia chudoby by teda malo byť budovanie mieru.
Vnútrozemie so zlými susedmi
Ďalšia pasca je geografická - k chudobe prispieva vnútrozemská poloha krajiny, ktorá je obklopená nepriateľsky naladenými susedmi. z najchudobnejšej miliardy ľudí žije vo vnútrozemských štátoch. Tie predstavujú pre rozvoj skutočnú výzvu. Byť vo vnútrozemí nemusí byť pohromou, ak majú vaši susedia slušnú infraštruktúru, ktorú vám dovolia používať, aby ste sa dostali k prístavom, ktoré vám takisto musia dovoliť využívať. Collier uvádza ako príklad , ktoré môže obchodovať prostredníctvom Talianska a Nemecka. No ak vás vaši susedia nemajú radi, alebo sú to tzv. basket-case krajiny - také, s ktorými to ide z kopca a nedokážu si plniť záväzky, nedokážete exportovať. Porovnajte Švajčiarsko s Ugandou, ktorá hraničí s , Južným Sudánom, Somálskom, Rwandou, Kongom a .
Pasca prírodných zdrojov
Ďalšou pascou chudoby sú prírodné zdroje. Tvrdenie, že bohatstvo prírodných zdrojov môže byť faktorom chudoby, znie na prvé počutie trochu paradoxne, stačí sa však pozrieť na Južný Sudán, a - hoci majú ropu, nie sú na tom ružovo. Naopak. Ide o formu tzv. kliatby nerastného bohatstva, ktorá sa môže prejavovať rôzne (aj v krajinách menšinového sveta). Platí však, že len zriedkavo sa prírodné bohatstvo vráti späť ľuďom či vedie k dobre spravovanej spoločnosti. Niekedy je to jednoducho len preto, že príjmy skončia na pár zahraničných bankových účtoch vedúcich predstaviteľov štátu. Iným veľkým problémom môže byť aj nával investícií do jedného odvetvia, ktorý pritiahne kapitál a know-how zo všetkých ostatných odvetví hospodárstva.
Zlé spravovanie v malej krajine
Tri štvrtiny ľudí z miliardy najchudobnejších žijú v krajinách, ktoré sú zlyhané, alebo zlyhali niekedy v poslednom čase - ide o krajiny ako sú , Haiti, alebo Zimbabwe. V krajinách, ktorých vlády nefungujú, prípadne existujú len vo svoj prospech, rozvoj nie je možný. Je ťažké určiť koľko to stojí, no Paul Collier odhaduje, že každý zlyhaný štát stojí svetovú ekonomiku sto miliárd dolárov. Vzhľadom k tomu, že intervencia, ktorá by viedla k náprave zlyhaného štátu by obvykle vyšla lacnejšie, navrhuje, aby sa takéto problémy riešili vojenskou intervenciou. Tento návrh mnohých ľudí celkom isto rozladí, no netreba si hneď spomenúť na Irak či . Skúsme si napríklad predstaviť, či by nestálo za to vyhnať Mugabeho po tom, ako prehral posledné voľby, no kresla sa vzdať odmietol.